PROSTITÚTKA

            Zo svätej omše, ktorú sme slávili so spolubratmi z našej komunity Blahoslavenstiev, som si odnášala hlboký zážitok. Vonku sme prechádzali popri žene v obtiahnutom tričku a minisukni. Opierala sa o múr. Vlasy mala odfarbené na blond, vysoké čižmy a vyzývavý postoj vypovedali o spôsobe jej života. Môj spolubrat zašepkal: „Prostitútka.“ Samovoľne som sa pri nej pristavila. Plakala. Bratia pokračovali ďalej v ceste.
            Povedala som jej pár slov o tom, že i ja som prežila v živote obdobie, kedy som bola od Boha ďaleko. Na záver som sa jej opýtala: „Súhlasíš, aby som sa za teba pomodlila?“
            Žena, ktorá až doteraz hľadela uprene na špičky svojich čižmičiek, zdvihla pohľad a zadívala sa na mňa. V jej očiach som čítala prekvapenie i údiv. Nakoniec prikývla. Začala som sa za ňu modliť. Dívala sa mi uprene do tváre, po celý čas zo mňa nespustila oči. Pomaličky sme sa ponárali do toho najvnútornejšieho miesta, kde je prítomný Boh. Napätie v nej povolilo a objal ju pokoj. Rozišli sme sa mlčky a vo vzájomnej úcte. Už nikdy som ju nevidela. Pre mňa to nebola prostitútka, ale žena, ktorá plakala.
            Ach, keby tak vedela, že zmŕtvychvstalého Ježiša videla ako prvá bývalá prostitútka. Keby tak vedela, že ženu, ktorú Židia prichytili pri cudzoložstve, Ježiš neodsúdil. Povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ Keby vedela, s akou úctou hovorí evanjelium o hriešnici, ktorá slzami zmáčala Ježišovi nohy a vlasmi ich poutierala a zároveň upozorňuje toho, ktorý si v tej chvíli myslí: „Keby bol tento prorokom, vedel by, kto a aká je táto žena.“ Veru, mýtnici a hriešnici nás predchádzajú do Božieho kráľovstva.
            Preto nesúďme. Nevieme nič o životných sklamaniach iných, o ranách, ktoré utŕžili, ani o ich nezdarených pokusoch začať znova. Jediný, kto môže súdiť – lebo je Boh – na nás hľadí s láskou. On vždy dáva nádej na nový začiatok.

                         (zdroj: Sestra Mária od Navštívenia: Veľké pravdy v malých príbehoch 7)